- Rozdiel medzi komerčným diskurzom spoločností zaoberajúcich sa umelou inteligenciou a realitou ich vlastných interných prevádzkových procesov.
- Pretrvávajúca potreba ľudského úsudku a empatie pri riadení konfliktov a zákazníckom servise tvárou v tvár automatizácii.
- Etické rozpory týkajúce sa duševného vlastníctva a využitia údajov na trénovanie generatívnych modelov.
Je fascinujúce sledovať, ako nám technologický sektor predáva budúcnosť, kde automatizácia vyrieši všetko, zatiaľ čo v praxi sa zdá, že práve spoločnosti, ktoré tieto nástroje vytvárajú, uviazli v archaických procesoch, keď sa im to hodí. Žijeme v ére grandióznych sľubov, kde sa umelá inteligencia (AI) prezentuje ako všeliek, ale často sa priamo stretáva s oveľa realistickejšou a miestami aj protirečivou realitou.
Ak sa pozrieme na povrch agresívneho marketingu, nájdeme priepasť medzi tým, čo nám hovoria, že umelá inteligencia dokáže, a tým, čo si samotní vývojári trúfnu implementovať do svojich podnikov. Nejde o popieranie potenciálu technológie, ale skôr o zdôraznenie digitálneho cynizmu, ktorý vzniká, keď firemná rétorika nie je v súlade so skutočným poskytovaním služieb.
Prípad OpenAI: Kážte ostatným to, čo doma nepraktizujete
Predstavte si, že chcete požiadať o vrátenie peňazí za PRO predplatné od spoločnosti OpenAI. Očakávali by ste, že špička technologickej revolúcie bude mať bezproblémový systém, ale prekvapenie príde, keď zistíte, že pri uplatnení takého základného práva, ako je právo na odstúpenie od zmluvy v Európskej únii, umelá inteligencia to rýchlo vzdá a odkáže vás na ľudského operátora . Po hodinách čakania je konečne skutočným agentom ten, kto žiadosť spracuje.
Najironickejšie na tom všetkom je, že tá istá spoločnosť ponúka kurzy, ktoré podrobne učia, ako naprogramovať autonómnych agentov na správu vrátenia daní, pričom ako príklad uvádza letecký sektor. Je to klasický scenár „rob, čo hovorím, nie ako robím“, kde vám predajú nástroj na automatizáciu procesu, ktorý sami nedokázali uviesť do prevádzky pre svoj vlastný prevádzkový prospech.
Ak analyzujeme priebeh vrátenia platby podľa európskeho práva, vidíme, že ide o striktne deterministickú úlohu : overiť geografickú oblasť, skontrolovať, či neuplynulo viac ako 14 dní, a vykonať platbu. Skutočnosť, že OpenAI túto úlohu nedeleguje na svoje modely, ale povzbudzuje vývojárov, aby na to isté používali jej API, je celkom jasným ukazovateľom súčasného stavu autonómnych agentov.
Návrat k ľudskej hodnote a realita Klarny
Nie sú jediní, ktorí museli cúvnuť. Generálny riaditeľ spoločnosti Klarna, ktorý bol jedným z najzarytejších zástancov nahradenia zákazníckeho servisu umelou inteligenciou, nakoniec pripustil, že nič nie je také cenné ako ľudská bytosť . Po tom, čo naplnil svet technologickým optimizmom, dospel k záveru, že schopnosť spojiť sa s inou osobou je nenahraditeľným prínosom.
Toto zjavenie nie je náhoda. Keď má používateľ vážny alebo frustrujúci problém, chatbot často podnecuje hnev zákazníka. Naopak, ľudský zásah dokáže odhaliť emocionálny náboj prostredníctvom jednoduchej frázy a upraviť tón konverzácie tak, aby sa upokojila nálada, čo umelá inteligencia stále nedokáže prirodzene napodobniť.
Okrem toho, skutoční zamestnanci fungujú ako kritické senzory pre podnikanie. Agent podpory dokáže odhaliť anomálne vzorce v tiketoch a upozorniť inžinierov na konkrétnu poruchu produktu na základe svojho pochopenia kontextu – čo je kvalitatívna analytická schopnosť, ktorú podľa vizionárov v tomto odvetví prevezme umelá inteligencia, ale v praxi zostáva do značnej miery ľudská.
Vojna ega a krádež duševného vlastníctva
Pokrytectvo sa nekončí na operačnej úrovni; rozširuje sa aj na etiku trénovania modelov. Veľké korporácie použili tisíce kníh a článkov bez povolenia alebo kompenzácie na napájanie svojich systémov. Toto je štandardný postup pre „veľkých panákov“ v oblasti umelej inteligencie, ktorí sa skrývajú za konceptom „fair use“, aby si privlastnili prácu iných.
Je absurdné, že manažéri ako Satya Nadella z Microsoftu odsudzujú pokrytectvo iných, pokiaľ ide o „destiláciu“ (keď malé spoločnosti používajú veľké modely na trénovanie svojich vlastných). Inými slovami, obhajujú právo giganta absorbovať verejné údaje bez toho, aby platili autorom , no potom sa cítia ako obete, keď sa ten istý proces opakuje v menšom meradle proti nim. Aj keď Google v snahe o efektívnosť vyvíja špecifický čip pre Gemini , etický základ tréningu zostáva hlavným bodom sporu.
Cynizmus pri nábore talentov
Na dotvorenie tohto obrazu nezrovnalostí stačí pozrieť sa na pracovné ponuky niektorých z týchto spoločností. Napríklad spoločnosť Anthropic vo svojich prihláškach výslovne požadovala, aby kandidáti nepoužívali generatívnu umelú inteligenciu na písanie textov s tvrdením, že chcú vyhodnotiť prirodzené komunikačné schopnosti jednotlivca.
Pre jednu z spoločností, ktorá sa najviac chváli schopnosťou umelej inteligencie písať, je zdôvodnenie zákazu jej používania vo výberovom konaní prejavom cynizmu. Žiada sa od nás, aby sme umelú inteligenciu prijali do každého kúta nášho profesionálneho života, ale pokiaľ ide o hodnotenie ľudských vlastností , samotný nástroj, ktorý predávajú, sa stáva prekážkou.
Celý tento obraz naznačuje, že hoci potenciál umelej inteligencie je obrovský, úplné nahradenie ľudského úsudku je stále vzdialeným snom. Pokiaľ budú technologickí giganti naďalej šíriť humbuk okolo umelej inteligencie a ponúkať riešenia, ktoré sami neimplementujú do svojich najzákladnejších procesov, musíme si zachovať zdravú dávku skepticizmu voči nadmernému humbuku v tomto odvetví.